História
Územie hornej Bebravy, ktorej súčasťou je aj obec Slatinka nad Bebravou bolo osídlené v prehistorických dobách. Osídľovanie súvisí s klimatickými zmenami, keď sa v dôsledku sucha obyvateľstvo sťahuje do hôr, kde bolo viac zrážok. Z jaskyne Dúpna diera v Slatinke nad Bebravou pochádzajú nálezy z mladšej doby kamennej, bronzovej a železnej. Bolo tu objavené neolitické sídlisko a hroby lengyelskej kultúry, taktiež neolitické sídlisko s kanelovou keramikou, sídlisko lužickej kultúry z mladšej doby bronzovej a rímsko-barbarské sídlisko.
V období feudalizmu podliehalo územie pod správu Uhrovského hradu. Po tatárskom vpáde patrilo územie uhrovského panstva pod právomoc Petra, syna trenčianskeho župana Basa, ktorému ho odňal v roku 1295 Matúš Čák. V rokoch 1389- 1434 bolo časťou majetkov Stibora z Beckova, potom v rukách Ludanickovcov, Pongráca z Liptovského Mikuláša, Lieskovskovcov, Andreja Danffyho (Banffyho), Záblatskovcov zo Záblatia pri Trenčíne. V roku 1549 získal uhrovské panstvo František Zay za diplomatické zásluhy a jeho rod vlastnil panstvo až do zániku feudalizmu, niektoré majetky aj po prvej svetovej vojne.
Prvá písomná zbierka o obci je v pápežských desiatkových zoznamoch z rokov 1332-1337.Obec spolu so Slatinou nad Bebravou pôvodne tvorila jeden celok. V roku 1388 sa v archíve rodiny Mednyánskych uvádza ako majetok „Cabatvalehota“. Ako „Slacynka“ (maď.Kysseb Zlathyna, Zlathynka) sa spomína už v roku 1481. Ďalšie názvy sú: Kys Zlatina (1598), Mala Slatina (1773), Slatinka maď. Kisszlatina (1808).V roku 1481 mala obec dve časti: Veľká a Malá Slatina. Veľká Slatina sa nazývala aj Hornou Slatinou a Malá Slatina Dolnou Slatinou, od roku 1927 sa ustálil názov Slatina nad Bebravou a Slatinka nad Bebravou. V roku 1971 sa stala Slatinka nad Bebravou časťou Slatiny nad Bebravou, ktorá bola v tom čase strediskovou obcou. V roku 1990 sa Slatinka nad Bebravou opäť osamostatnila. V roku 1598 mala obec Slatinka 8 domov, mlyn a pílu, v roku 1726 bola založená papiereň, v ktorej sa v 18.storočí ručne vyrábal papier na bankovky. V druhej polovici 19. storočia ju mal vprenajme johann Klingeisen a mala 23 zamestnancov. Na mieste bývalej papierne bolo neskôr vybudované Výrobné družstvo Kovostav. Vhodné klimatické podmienky umožňovali pestovať ovocné stromy ( jablone, hrušky, slivky a orechy) Plody surové a sušené sa predávaliaj na vzdialenejších trhoch. O rozvoj ovocinárstva v našej oblasti sa zaslúžil učiteľ Anton Jablonský, ktorý pôsobil v miestnej škole ako učiteľ. Svoje skúsenosti s ovocinárstvom uložil aj do kníh, ktoré napísal.
Nedostatok pracovných príležitostí nútil obyvateľov najmä po prvej svetovej vojne odchádzať na sezónne poľnohospodárske práce do Čiech a na južné Slovensko, dokonca aj do vzdialenejších krajín ako Taliansko, Francúsko a Amerika. Z týchto krajín sa neskôr podaktorí vrátili späť do obce, stavali si nové domy a založili si rodiny.
